Aby Ste Vedeli Čo Sa Tu v Belgicku So Mnou Deje.: Návrat po Vianociach. Ach zase tá láska. Cestovanie s Dorotkou.

Milý denníček,

Tak sme sa dlho nepočuli..nepísali..snáď sa veľmi nehneváš, bola som trochu zaneprázdnená a naozaj len veľmi málo lenivá písať. Ale teraz som tu a som pripravená na update, tak snáď aj ty:)

Here we go...

NÁVRAT PO VIANOCIACH

Je to neuveriteľné, ale odkedy som sa vrátila sem do Belgicka po 2 týždňoch strávených doma už prešli viac ako tri mesiace! A čo je ešte neuveriteľnejšie už je to viac ako polroka od kedy som prišla do tejto ľúbeznej krajiny. Neverííím! :)
Ako som teda spomínala, už je to nejaký ten pátek, čo som vytiahla novoročné päty z domu a opäť sa vrátila ku práci dobrovnoľníka v Belgicku. Priznám sa, nebolo to ľahké. Myslím, že hneď prvý večer som strávila v slzách. Nie že by mi tu nebolo dobre, ale predsalen po dvoch týždňoch nabitých časom stráveným s rodinou a blízkymi priateľmi, to bol trochu šok byť opäť sama v izbe v tejto maličkej belgickej dedinke. Našťastie sme mali hneď pár dní po mojom príchode seminár, kde sme sa spolu rozprávali aj o svojich pocitoch po návrate sem a pri porovnaní sa s ostatnými dobrovoľníkmi som si uvedomila, že to čo prežívam je úplne normálne, a že vlastne vôbec nebývam na konci sveta a nie som sama :)
Skvelé bolo aj to, že som sa hneď vrátila do práce a tak bola moja myseľ viac než zamestnaná. Vystriedala som viaceré nové miesta, keďže som sa rozhodla, že práca so syrom, jogurtami a ovečkami už stačila a chcela by som robiť niečo kreatívnejšie:) A tak som v syrárni počkala ešte do konca januára kým sa nám narodili malé ovečky a potom som nastúpila do dielničiek kde sa venujeme viac kreatývnym veciam:) Pripájam niekoľko fotiek zo salašiarne/syrárne :)

kuk meeee :)

mami daj mi pusuuuu :)

odtiaľto je lepší výhľad :)

kamoška ovečka :)

Ako dojiť ovce - názorná ukážka :D

1. Najprv nafúknem túto rukavicu, aby sme mali ukážku vemena :D

2. Hups, to mi nevyšlo..jasné treba ho napustiť vodou , aby sme mali čo dojiť! Idem na to :D

3. (po rukavici plnej vody a snahe o prepichnutie s nožnicami)..hups...tak to sa podojilo same :D

Bolo mi jasné, že toto miesto nemôžem opustiť úplne a tak stále pracujem jeden deň do týždňa so skvelými osobami zo syrárne :) Zvyšok týždňa sa však venujem inej dielničke, kde moje milované osôbky navliekajú korálky na náhrdelníky a náramky, ozdobujeme, dekorujeme, vyrábame pohľadnice a sme kreatívni. A práve preto to tam tak milujem:

krabička ktorú som ozdobila spolu s Emily :)

Výroba kvetiniek :)

Ukážka pohľadníc :)

Samozrejme, že s novou prácou prišli aj nové úsmevné príbehy.

ACH ZASE TÁ LÁSKA

Určite si pamätáš denníček môj milovaný, ako som dávnejšie písala o mojich belgických láskach. A nie, teraz nemyslím, ten nádherný pocit, ktorý mám keď pracujem s niekým hendikepovaným a cítim a viem, že robím niečo dobré a že ten človek je aj vďaka mne trochu šťastnejší. Mám na myslí moje večné problémy s obdivovateľmi :)
Prvý človek, ktorý ma neuveriteľne pobavil sa volá Bruno. Bruna som stretla hneď pár dní po návrate do Belgicka. Do práce som šla výnimočne autobusom a on čakal na zastávke rovnako ako ja. Ešte som ani nestihla prísť na zastávku a už som bola účastníkom našej konverzácie. Brunove prvé tri otázky: Ako sa voláš? Kde pracuješ? Máš priateľa? :D Keď som mu na tretiu otázku odpovedala kladne, vyzeral sklamaný, ale jednoznačne ho to neodradilo. Bola vtedy ešte dosť veľká zima a keď videl, že mi nie je teplo, tak mi okamžite ponúkol svoje rukavice. Ešte som ich ani nestihla poriadne odmietnuť, a už som mala na tanieri ďalšie otázky: A tvoj priateľ je kde? Na Slovensku? A to je ďaleko nie? No a keď si v Belgicku by si mala mať zatiaľ belgického priateľa nie? (veľmi logicky uvažujúci chlapec :)) Dokonca mi aj sám ponúkol, že by mohol byť tým vyvoleným on. Celý tento zážitok vyvrcholil po tom ako som počas toho istého dňa pracovala s jednou slečnou, a ona mi náhodou spomenula, niečo o svojom priateľovi. A môžete trikrát hádať ako sa volal...Bruno. Dokonca som cestou z práce videla ako spolu sedia v autobuse, ruka v ruke. Čo už, asi to so mnou do poobedia vzdal:)
V ten istý týždeň som začala pracovať na novom mieste, s novými hendikepovanými ľuďmi. A povedala som si, že si dám novú stratégiu. Budem sa venovať/ rozprávať hlavne s dievčatami. Bola som veľmi rada zo svojho plánu, lebo tam bola jedna slečna menom Sabrina, ktorá bola veľmi potešená, že som prišla pracovať práve na miesto, kde je aj ona. Dokonca sa ma pýtala, či budem na obede sedieť vedľa nej a ja som samozrejme súhlasila. Po obede som bola ako obyčajne v našom bare, kde som sa rozprávala s viacerými starými známymi. Zrazu však vidím, že Sabrina veľmi srdcervúco plače. A tak som okamžite šla za ňou, ona však splietala niečo o tom, že sa stratila a ja som radšej zavolala iného vedúceho, aby to vyriešil. Ešte v ten deň po práci si ma zavolala jedna z nových kolegýň a vysvetlila mi, čo sa v ten deň stalo. Sabrina má totiž slabosť pre mladé dievčatá. Sabrina žiarlila, lebo som sa rozprávala s inými ľuďmi. Od Sabriny si treba držať radšej odstup. Dnes už viem, že Sabrina je aj veľká herečka a práca s ňou je často veľmi zábavná. Ale určite chápete prečo som si od toho momentu povedala...dovidenia stratégie, som neodolateľná a hotovo :)
Aby ste si nemysleli, že som však jediná s takýmito "problémami", pridám ešte jednu story od mojej spolubývajúcej, dobrovoľníčky Clary :) Po našom spomínanom januárovom seminári sme prišli domov a našli sme v našom byte ruksak. Mysleli sme, že asi patrí nejakému z robotníkov, ktorý sem občas chodia niečo opravovať. Jediný objekt v ruksaku boli však nejaké špinavé pracovné nohavice. Doteraz nevieme ako sa k nám tento ruksak dostal, zisitli sme však, že patrí jednému s Clariných hendikepovaných kolegov:) Áno, presne tak, bol to dar :D Romantika však? A to nie je ani zdaľeka všetko..dotýčný sa najprv nechcel priznať, a tak doteraz netušíme ako a kedy sa do nášho bytu dostal (iba trochu nás to vydesilo:). Na nohaviciach však bolo vyšité jeho meno, a tak bol celkom usvedčený. O pár dní neskôr Clara našla na svojom bicykli hrubé ponožky. Očividne raz v práci spomenula, že jej je zima na nohy a voilá :D Kiežby boli všetci muži takýto vnímaví (nemám pravdu dámy??:P)

CESTOVANIE S DOROTKOU

Je ťažké uveriť, že je to už viac ako mesiac, čo tu bola na návšteve moja milovaná mini sestrička. Spolu sme za jeden týždeň precestovali Paríž a 4 belgické mestá. Bolo to síce trochu vyčerpávajúce, ale inak skvelý zážitok. Videli sme starú dobrú Eifellovku, Notre Dame, Louvre a vôbec všetky tie povinné parížske turistické zastávky. Hoci nám bolo veľmi dobre, rada by som spomenula skorej negatívno-vtipné zážitky, ktoré nás v Paríži postretli.

1. Hneď prvý večer sme po príchode do Paríža samozrejme vyrazili smer Eifellovka. Pešo sme tam boli asi za 20 minút, bol krásny večer, obe sestry Volentičové boli veľmi spokojné. Spokojnosti asi bolo príliš veľa, lebo sme sa nestihli ani poriadne odfotiť, a už nás niekto otravoval, nech si kúpime ich suveníry. Jeden chlap nám doslova strčil do rúk po jednej ruži a pritom nám hovoril aké sme krásne, a dve krásne ruže pre dve krásne dievčatá, bla bla bla. V tom momente sme však ešte boli naivné turistky a povedala som si, OK, budem milá. Samozrejme, že si v zápätí pýtal symbolický peniaz za ruže, ktoré sme už tak dobrovoľne držali v rukách. A tak hovorím ségre, OK, fajn, dám mu to euro. Akonáhle držal moje euro v ruke, trochu zmenil správanie a hovorí mi, že jedna ruža stojí jedno euro, takže ma poprosí 2 eurká. V tom momente som mu povedala, že nemáme záujem. A tak chlapec vytrhol sestre ružu, a zdrhal aspoň s tým čo som mu dala kade ľahšie. Nemusím ani opisovať, ako sa z nášho ideálneho večera stal jeden pokazený večer...napriek tomu sme si povedali, že sa budeme ďalej usmievať a ten Paríž si užijeme...

Natešené a naivné turistky :)

2. Na druhý deň sme sa fotili pre zmenu pri starej dobrej Notre Dame. Tu nás zastavili dve naozaj milé a usmiate dievčatá ktoré zbierali podpisy na nejakú petíciu..ani som nevedela ako a držala som pero v ruke..a tak som si povedala, fajn podpíšem, asi je to niečo divné, ale ..stále som bola naivná a chcela som byť milá. CHYBA. Akonáhle som napísala svoje meno, som si všimla, že v poslednej kolónke je suma, ktorú chcem darovať na postihnuté deti, alebo niečo podobné. A tak som hneď slušne vrátila pero a povedala, že peniaze nemám. Ach..mala som to čakať, ale aj tak som vola prekvapená, akým spôsobom na mňa to milé dievča v sekunde zrúklo, a urazene odišlo preč..očividne som jej neprispela na novú kabelku...

Tesne pred incidentom č.2

3. V ten istý deň, keď som si hovorila, že už budem ignorovať, každého predavača a zberateľa podpisov sa mi stal naozaj zážitok roka. Fotili sme sa pri istom obelisku (ako vidíte, vždy sa stane niečo keď sa fotíte, lebo je jasné, že ste turista), a zrazu sa meter odomňa zohol k zemi nejaký chlapec a zodvihol nejaký prsteň, ktorý práve našiel. Sám pre seba sa usmial a povedal si nahlas, aké šťastie, že našiel zlatý prsteň. Musím sa priznať, že som mu trochu závidela a nadávala som si, že som si ho sama nevšimla ležať na zemi. Keď si ho však skúšal na prst, zistil, že mu je malý a tak sa ku mne otočil a povedal, že mám šťastný deň, daroval mi ho a odišiel. Vo chvíli keď som si ho začala obzerať, sa však chlapec vrátil, a poprosil ma o dve eurká na na nejaký sendivič. Keď som mu povedala, že nemám hotovosť, tak mi aspoň tri krát navrhol nech sa radšej pozriem do peňaženky. Našťastie som ju ani nevytiahla, obávam sa, že som o ňu totiž mohla veľmi rýchlo prísť. Chlapec po mojom odmietnutí, vypýtal prsteň naspäť (zrazu už nevadilo, že mu bol malý :)) a išiel preč. Ešte asi 10 sekúnd po tom mi bolo ľúto, že som ten prsteň nenašla sama. Potom mi došlo, čo mladý robil, a názronú ukážku mi urobil na ďalších 3 turistoch ktorý stáli obďaleč. Ten istý scénar, ten istý prsteň. Našiel som, je mi malý, váš šťastný deň, nedáte mi pár eur na obed? Bolo mi z toho do plaču a do smiechu zároveň..sladký Paríž :)

A pár minút pred zážitkom s chlapcom a prsteňom.

Vzhľadom na dĺžku dnešného blogu, gratulujem každému kto sa dostal až sem. Už sa iba pochválim, že som vynikajúca belgická vodička, ktorej nezmysel pre orientáciu funguje pri šoférovaní rovnako ako pri pešej chôdzi. Ale inak všetko skvelé :)

A na úplný záver pripájam pár foto zo všedných dní, z cestovania a aj z karnevalu, ktorý sme tu mali v Marci, lebo ako som sa naučila, belgičan si vždy nájde nejaký dôvod na oslavu :)