Moja žiadaná maličkosť alebo ako si rýchlo zdvihnúť sebavedomie :)

Milý denníčku a přátelé,

veríte, že už je December? Lebo ja teda nie...veď predchvíľkou som sem prišla, do neznámej krajiny, s veľmi málo známym jazykom a zrazu už mám za sebou aj prvý sneh a kalendárik mi ukazuje, že posledný mesiac v roku je v plnom prúde!!!

Veľké vločiská snehu, také sú najlepšie :)

Viem, že som sa dlho neozvala, ani neviem prečo, ale ten November mi prešiel pomedzi prsty ani neviem ako. Ale to asi znamená, že sa mi tu páči a asi mi aj ten cudzí jazyk celkom ide:) Minulý týždeň ma dokonca pani učiteľka pochválila, že robím veľké pokroky. A pred pár dňami som použila čas, ktorý som vo francúzštine asi nikdy nepoužila. A ani neviem či som ho dobre použila. Alebo či existuje. Ale použila som ho!!! :D

Dnes by som s vami rada trochu podelila s tým, ako si tu pravdepodobne nezdravo, dvíham sebavedomie. Teda nie úplne ja sama, ale...no veď pekne po poriadku.

Práca v syrárni ma baví, moji drahí handicapovaní sú skvelí, už som sa dostala na level, kedy som bola schopná sa trochu pohádať s jednou slečnou, lebo nechcela požičať MOJE farbičky svojmu kolegovi. Bola dobre nenápadná, a tvárila sa, ako mu chce strašne dopriať tie staré maličké ceruzky, ktoré tam boli asi sto rokov, a polka z nich ani nebola ostrúhaná. Tak som ju trochu dávala do laty. A naučila som, sa že ak aj nemajú predo mnou rešpekt, stačí povedať staré dobré: Mám zavolať toho a toho? Mám to povedať tomu a tomu?? (pričom ten a ten je obávaný šéf alebo šéfka :)) Toto samozrejme nemá nič s dvíhaním môjho sebavedomia, ale som rada, že to zvládam:)

Rada by som vám povedala niečo o mojich belgických nápadníkoch. Aby som hneď uviedla veci na pravú mieru, ide samozrejme o handicapovaných chlapcov. Teda skorej ujov. Každopádne začalo sa to nevinne. Pracujem v skupine s jedným ujom, Danielom - dobre okolo 50tky, ktorý je hluchonemý - ideálny spoločník pre mňa :D Hneď od začiatku sme si výborne sadli, lebo ak mi nerozumel, bolo to kvôli mojej zlej posunkovej reči, a nie kvôli zlej francúzštine a to som oceňovala. Veľa nenahovoril, ani ja nie a bolo to super. A preto, keď som stretla druhého hluchonemého človeka v centre, očakávala som že to pôjde podobne. Občas sa pozdravíme, "pokecáme" a bude nám holahej. Ach ako som sa mýlila.

Malo mi byť už od začiatku divné, že tohto muža - tiež dobre cez 50tku, ale v hlavičke ktovie - stretávam až príliš často na to, že vôbec nie je v skupine, s ktorou pracujem a dokonca ani v skupine, s ktorou pracuje moja spolubývajúca. Napriek tomu, každý jeden deň ma nejako našiel, najprv pri obede, alebo po obede v našom "bare", a potom sa pár krát stavil aj v našej syrárni...tak náhodou...samozrejme, sprvu mi to prišlo veľmi milé...oooo, aký milý ujo, ako sa na mňa stále usmieva. Raz mi dokonca daroval waflu, a ja (blbá) som mu potom raz kúpila keksík, lebo...veď som milá nie? No a potom som začala dostávať darčeky. Dostala som najprv prívesok na kľúče - moja reakcia? YES! Presne toto som potrebovala, hurááá! A keď som zistila, že spolubývajúca od neho nedostala nič, si vravím, hmm, asi som fakt dobrá a schopná dobrovoľníčka. (fakt neviem, ktorá časť mozgu mi to vtedy hovorila, ale tipujem to na nejakú nahnilú časť). Druhý darček asi pár dní na to bol taký mini kalendárik. Na rok 2014, francúzsky...kto by nebral?? Samozrejme, Barbora potrebovala dostať tretí dar, aby jej došlo, že toto možno nie je úplne normálne a profesionálne "dobrovoľník-hendicapovaný" správanie (lebo to, že mi všetky dary dával tento pán potichu a nenápadne, mi vôbec nemalo naznačiť, že to je divné..). Keď mi teda konečne tento ujo daroval svoju fotku, opäť nanajvýš nenápadne, došlo mi, že mám asi viac ako kamoša. K môjmu precitnutiu prispelo aj to, že počet našich "náhodných stretnutí" sa intenzívne zvyšoval a s nimi rovnako aj nadšenie môjho, nuž nápadníka. A tak som šla za šéfom, ktorý sa zasmial a povedal, že musím spomínanému naznačiť, že som vedúca a nie jeho kamoška a nemám prijímať ďalšie dary (čož nebolo ľahké, lebo prišli a ja som musela povedať nie, ja chúďatko neobdarované :)). Nakoniec to za mňa vyriešil šéf, ktorý mu jasnou francúzskou posunkovou rečou povedal, že som vydatá a nemá sa o nič pokúšať :D. Bolo to divné, ale zaúčinkovalo to. Ujo bol do mňa jasne zamilovaný, keďže pri najbližšom stretnutí mi ukázal posunkom slzičky na tvári. Ale prežili sme a iné dary ako také čo môžem rýchlo zjesť a zničiť tak evidenciu, už neprijímam :P

Vzhľadom na to, aký typ práce tu mám a aké outfity tu nosím - v syrárni je to zástera, nepríťažlivá čiapočka a gumáky - musím povedať, že si najmä počas pracovného týždňa pripadám všelijako, ale určite nie príťažlivo :) Napriek tomu, z nejakého neznámeho dôvodu, som minulý týždeň bola schopná v priebehu jednej hodiny "zbaliť" a následne aj zlomiť srdce ďalšiemu členovi tohto centra :D A to v tomto príťažlivom outfite:

Beauty itself, I know...

Mali sme tu taký svátek, a skupina vedúcich, s ktorou pracujem bola celá v podobnom preoblečení. Celé centrum malo spoločný obed, a bola tam živá kapela a večer sa odmeňovali medailami členovia centra, ktorí tu žijú 10,20,30 atď. rokov. Vyzeralo to asi takto:

No a práve tu, v tomto kostýme, som neviem ako zaujala pozornosť jedného chlapca. Trochu mladší, ale tiež handicapovaný a asi som bola k nemu príliš milá - veľmi som mu nerozumela a tak som sa hlavne usmievala (chyba?!) - a on sa pochválil môjmu kolegovi, že sa do mňa zamiloval. Kolega bol pobavený, lebo som s ním túto tému riešila len pred nedávnom. Bavili sme sa akí sme pre týchto ľudí v centre, my ako vedúci, strašne pekní a príťažliví. A tak novému nápadníkovi kolega, rovno ukázal prsteň na mojej ruke a povedal, že ma doma čaká manžel. A tak chlapec smutne odišiel. Samo o sebe fajn príbeh, ale toto by môjmu sebavedomiu asi nestačilo. A tak sa mladý pánko o 5 minút vrátil a bol veľmi nahnevaný. Najprv začal kričať na môjho kolegu, a vyčítal mu ako si dovoľuje mu len tak povedať, že jeho láska je vydatá?? A potom si pamätám len to, ako hádže stoličkami jedna radosť a ako ho traja chlapi naháňajú po celej sále a ....som ja ale žiadaná čo? :D

Tak a to by už aj stačilo nie? :) Verím, že všetci čo ma poznáte rozumiete a viete, že si z tejto práce nerobím srandu, ale niekedy sa jednoducho takýmto zaujímavým príbehom nedá vyhnúť :) A tak teda moje odporúčanie na záver - ak máte niekto problém s nízkym sebavedomým, treba prísť pracovať sem a hneď budete najkrajšie stvorenie pod slnkom...ja viem....nie je to asi úplne OK, a samozrejme verím, že je v tomto príspevku poznať ako myslím celé posolstvo s rezervou...ale...oni sú tu naozaj šťastní (kým im nezlomím srdce informáciou o mojom imaginárnom manželovi) a ja tiež :)

Naschledanou :) Vidíme sa na Vianoce :)

Papapapaaaaa