Návrat po Vianociach. Ach zase tá láska. Cestovanie s Dorotkou.

Milý denníček,

Tak sme sa dlho nepočuli..nepísali..snáď sa veľmi nehneváš, bola som trochu zaneprázdnená a naozaj len veľmi málo lenivá písať. Ale teraz som tu a som pripravená na update, tak snáď aj ty:)

Here we go...

NÁVRAT PO VIANOCIACH

Je to neuveriteľné, ale odkedy som sa vrátila sem do Belgicka po 2 týždňoch strávených doma už prešli viac ako tri mesiace! A čo je ešte neuveriteľnejšie už je to viac ako polroka od kedy som prišla do tejto ľúbeznej krajiny. Neverííím! :)
Ako som teda spomínala, už je to nejaký ten pátek, čo som vytiahla novoročné päty z domu a opäť sa vrátila ku práci dobrovnoľníka v Belgicku. Priznám sa, nebolo to ľahké. Myslím, že hneď prvý večer som strávila v slzách. Nie že by mi tu nebolo dobre, ale predsalen po dvoch týždňoch nabitých časom stráveným s rodinou a blízkymi priateľmi, to bol trochu šok byť opäť sama v izbe v tejto maličkej belgickej dedinke. Našťastie sme mali hneď pár dní po mojom príchode seminár, kde sme sa spolu rozprávali aj o svojich pocitoch po návrate sem a pri porovnaní sa s ostatnými dobrovoľníkmi som si uvedomila, že to čo prežívam je úplne normálne, a že vlastne vôbec nebývam na konci sveta a nie som sama :)
Skvelé bolo aj to, že som sa hneď vrátila do práce a tak bola moja myseľ viac než zamestnaná. Vystriedala som viaceré nové miesta, keďže som sa rozhodla, že práca so syrom, jogurtami a ovečkami už stačila a chcela by som robiť niečo kreatívnejšie:) A tak som v syrárni počkala ešte do konca januára kým sa nám narodili malé ovečky a potom som nastúpila do dielničiek kde sa venujeme viac kreatývnym veciam:) Pripájam niekoľko fotiek zo salašiarne/syrárne :)

kuk meeee :)

mami daj mi pusuuuu :)

odtiaľto je lepší výhľad :)

kamoška ovečka :)

Ako dojiť ovce - názorná ukážka :D

1. Najprv nafúknem túto rukavicu, aby sme mali ukážku vemena :D

2. Hups, to mi nevyšlo..jasné treba ho napustiť vodou , aby sme mali čo dojiť! Idem na to :D

3. (po rukavici plnej vody a snahe o prepichnutie s nožnicami)..hups...tak to sa podojilo same :D

Bolo mi jasné, že toto miesto nemôžem opustiť úplne a tak stále pracujem jeden deň do týždňa so skvelými osobami zo syrárne :) Zvyšok týždňa sa však venujem inej dielničke, kde moje milované osôbky navliekajú korálky na náhrdelníky a náramky, ozdobujeme, dekorujeme, vyrábame pohľadnice a sme kreatívni. A práve preto to tam tak milujem:

krabička ktorú som ozdobila spolu s Emily :)

Výroba kvetiniek :)

Ukážka pohľadníc :)

Samozrejme, že s novou prácou prišli aj nové úsmevné príbehy.

ACH ZASE TÁ LÁSKA

Určite si pamätáš denníček môj milovaný, ako som dávnejšie písala o mojich belgických láskach. A nie, teraz nemyslím, ten nádherný pocit, ktorý mám keď pracujem s niekým hendikepovaným a cítim a viem, že robím niečo dobré a že ten človek je aj vďaka mne trochu šťastnejší. Mám na myslí moje večné problémy s obdivovateľmi :)
Prvý človek, ktorý ma neuveriteľne pobavil sa volá Bruno. Bruna som stretla hneď pár dní po návrate do Belgicka. Do práce som šla výnimočne autobusom a on čakal na zastávke rovnako ako ja. Ešte som ani nestihla prísť na zastávku a už som bola účastníkom našej konverzácie. Brunove prvé tri otázky: Ako sa voláš? Kde pracuješ? Máš priateľa? :D Keď som mu na tretiu otázku odpovedala kladne, vyzeral sklamaný, ale jednoznačne ho to neodradilo. Bola vtedy ešte dosť veľká zima a keď videl, že mi nie je teplo, tak mi okamžite ponúkol svoje rukavice. Ešte som ich ani nestihla poriadne odmietnuť, a už som mala na tanieri ďalšie otázky: A tvoj priateľ je kde? Na Slovensku? A to je ďaleko nie? No a keď si v Belgicku by si mala mať zatiaľ belgického priateľa nie? (veľmi logicky uvažujúci chlapec :)) Dokonca mi aj sám ponúkol, že by mohol byť tým vyvoleným on. Celý tento zážitok vyvrcholil po tom ako som počas toho istého dňa pracovala s jednou slečnou, a ona mi náhodou spomenula, niečo o svojom priateľovi. A môžete trikrát hádať ako sa volal...Bruno. Dokonca som cestou z práce videla ako spolu sedia v autobuse, ruka v ruke. Čo už, asi to so mnou do poobedia vzdal:)
V ten istý týždeň som začala pracovať na novom mieste, s novými hendikepovanými ľuďmi. A povedala som si, že si dám novú stratégiu. Budem sa venovať/ rozprávať hlavne s dievčatami. Bola som veľmi rada zo svojho plánu, lebo tam bola jedna slečna menom Sabrina, ktorá bola veľmi potešená, že som prišla pracovať práve na miesto, kde je aj ona. Dokonca sa ma pýtala, či budem na obede sedieť vedľa nej a ja som samozrejme súhlasila. Po obede som bola ako obyčajne v našom bare, kde som sa rozprávala s viacerými starými známymi. Zrazu však vidím, že Sabrina veľmi srdcervúco plače. A tak som okamžite šla za ňou, ona však splietala niečo o tom, že sa stratila a ja som radšej zavolala iného vedúceho, aby to vyriešil. Ešte v ten deň po práci si ma zavolala jedna z nových kolegýň a vysvetlila mi, čo sa v ten deň stalo. Sabrina má totiž slabosť pre mladé dievčatá. Sabrina žiarlila, lebo som sa rozprávala s inými ľuďmi. Od Sabriny si treba držať radšej odstup. Dnes už viem, že Sabrina je aj veľká herečka a práca s ňou je často veľmi zábavná. Ale určite chápete prečo som si od toho momentu povedala...dovidenia stratégie, som neodolateľná a hotovo :)
Aby ste si nemysleli, že som však jediná s takýmito "problémami", pridám ešte jednu story od mojej spolubývajúcej, dobrovoľníčky Clary :) Po našom spomínanom januárovom seminári sme prišli domov a našli sme v našom byte ruksak. Mysleli sme, že asi patrí nejakému z robotníkov, ktorý sem občas chodia niečo opravovať. Jediný objekt v ruksaku boli však nejaké špinavé pracovné nohavice. Doteraz nevieme ako sa k nám tento ruksak dostal, zisitli sme však, že patrí jednému s Clariných hendikepovaných kolegov:) Áno, presne tak, bol to dar :D Romantika však? A to nie je ani zdaľeka všetko..dotýčný sa najprv nechcel priznať, a tak doteraz netušíme ako a kedy sa do nášho bytu dostal (iba trochu nás to vydesilo:). Na nohaviciach však bolo vyšité jeho meno, a tak bol celkom usvedčený. O pár dní neskôr Clara našla na svojom bicykli hrubé ponožky. Očividne raz v práci spomenula, že jej je zima na nohy a voilá :D Kiežby boli všetci muži takýto vnímaví (nemám pravdu dámy??:P)

CESTOVANIE S DOROTKOU

Je ťažké uveriť, že je to už viac ako mesiac, čo tu bola na návšteve moja milovaná mini sestrička. Spolu sme za jeden týždeň precestovali Paríž a 4 belgické mestá. Bolo to síce trochu vyčerpávajúce, ale inak skvelý zážitok. Videli sme starú dobrú Eifellovku, Notre Dame, Louvre a vôbec všetky tie povinné parížske turistické zastávky. Hoci nám bolo veľmi dobre, rada by som spomenula skorej negatívno-vtipné zážitky, ktoré nás v Paríži postretli.

1. Hneď prvý večer sme po príchode do Paríža samozrejme vyrazili smer Eifellovka. Pešo sme tam boli asi za 20 minút, bol krásny večer, obe sestry Volentičové boli veľmi spokojné. Spokojnosti asi bolo príliš veľa, lebo sme sa nestihli ani poriadne odfotiť, a už nás niekto otravoval, nech si kúpime ich suveníry. Jeden chlap nám doslova strčil do rúk po jednej ruži a pritom nám hovoril aké sme krásne, a dve krásne ruže pre dve krásne dievčatá, bla bla bla. V tom momente sme však ešte boli naivné turistky a povedala som si, OK, budem milá. Samozrejme, že si v zápätí pýtal symbolický peniaz za ruže, ktoré sme už tak dobrovoľne držali v rukách. A tak hovorím ségre, OK, fajn, dám mu to euro. Akonáhle držal moje euro v ruke, trochu zmenil správanie a hovorí mi, že jedna ruža stojí jedno euro, takže ma poprosí 2 eurká. V tom momente som mu povedala, že nemáme záujem. A tak chlapec vytrhol sestre ružu, a zdrhal aspoň s tým čo som mu dala kade ľahšie. Nemusím ani opisovať, ako sa z nášho ideálneho večera stal jeden pokazený večer...napriek tomu sme si povedali, že sa budeme ďalej usmievať a ten Paríž si užijeme...

Natešené a naivné turistky :)

2. Na druhý deň sme sa fotili pre zmenu pri starej dobrej Notre Dame. Tu nás zastavili dve naozaj milé a usmiate dievčatá ktoré zbierali podpisy na nejakú petíciu..ani som nevedela ako a držala som pero v ruke..a tak som si povedala, fajn podpíšem, asi je to niečo divné, ale ..stále som bola naivná a chcela som byť milá. CHYBA. Akonáhle som napísala svoje meno, som si všimla, že v poslednej kolónke je suma, ktorú chcem darovať na postihnuté deti, alebo niečo podobné. A tak som hneď slušne vrátila pero a povedala, že peniaze nemám. Ach..mala som to čakať, ale aj tak som vola prekvapená, akým spôsobom na mňa to milé dievča v sekunde zrúklo, a urazene odišlo preč..očividne som jej neprispela na novú kabelku...

Tesne pred incidentom č.2

3. V ten istý deň, keď som si hovorila, že už budem ignorovať, každého predavača a zberateľa podpisov sa mi stal naozaj zážitok roka. Fotili sme sa pri istom obelisku (ako vidíte, vždy sa stane niečo keď sa fotíte, lebo je jasné, že ste turista), a zrazu sa meter odomňa zohol k zemi nejaký chlapec a zodvihol nejaký prsteň, ktorý práve našiel. Sám pre seba sa usmial a povedal si nahlas, aké šťastie, že našiel zlatý prsteň. Musím sa priznať, že som mu trochu závidela a nadávala som si, že som si ho sama nevšimla ležať na zemi. Keď si ho však skúšal na prst, zistil, že mu je malý a tak sa ku mne otočil a povedal, že mám šťastný deň, daroval mi ho a odišiel. Vo chvíli keď som si ho začala obzerať, sa však chlapec vrátil, a poprosil ma o dve eurká na na nejaký sendivič. Keď som mu povedala, že nemám hotovosť, tak mi aspoň tri krát navrhol nech sa radšej pozriem do peňaženky. Našťastie som ju ani nevytiahla, obávam sa, že som o ňu totiž mohla veľmi rýchlo prísť. Chlapec po mojom odmietnutí, vypýtal prsteň naspäť (zrazu už nevadilo, že mu bol malý :)) a išiel preč. Ešte asi 10 sekúnd po tom mi bolo ľúto, že som ten prsteň nenašla sama. Potom mi došlo, čo mladý robil, a názronú ukážku mi urobil na ďalších 3 turistoch ktorý stáli obďaleč. Ten istý scénar, ten istý prsteň. Našiel som, je mi malý, váš šťastný deň, nedáte mi pár eur na obed? Bolo mi z toho do plaču a do smiechu zároveň..sladký Paríž :)

A pár minút pred zážitkom s chlapcom a prsteňom.

Vzhľadom na dĺžku dnešného blogu, gratulujem každému kto sa dostal až sem. Už sa iba pochválim, že som vynikajúca belgická vodička, ktorej nezmysel pre orientáciu funguje pri šoférovaní rovnako ako pri pešej chôdzi. Ale inak všetko skvelé :)

A na úplný záver pripájam pár foto zo všedných dní, z cestovania a aj z karnevalu, ktorý sme tu mali v Marci, lebo ako som sa naučila, belgičan si vždy nájde nejaký dôvod na oslavu :)

Na oslave narodenín mojich dvoch spoludobrovoľníčok (talianka Palma, rakúšanka Hana a za Slovensko ja:))

S mojou spolubývajúcou Clarou na karnevali v meste Binche

Keby neboli konfety, nebola by oslava :)

sestričky ovečky nám rastú ako z vody:)

Na kurióznej soche dvoch levov papajúcich srnku. No neodfoť sa..:)

Keď sa poriadne pozriete na túto fotku, zisíte, že tam nie sú iba krásne kvety ale uprostred nich som aj ja. Ja viem, tá krása tam splýva.. :)

Do skorého písania denníčku :)

Tvoja Barchborchaaaa :)

Moja žiadaná maličkosť alebo ako si rýchlo zdvihnúť sebavedomie :)

Milý denníčku a přátelé,

veríte, že už je December? Lebo ja teda nie...veď predchvíľkou som sem prišla, do neznámej krajiny, s veľmi málo známym jazykom a zrazu už mám za sebou aj prvý sneh a kalendárik mi ukazuje, že posledný mesiac v roku je v plnom prúde!!!

Veľké vločiská snehu, také sú najlepšie :)

Viem, že som sa dlho neozvala, ani neviem prečo, ale ten November mi prešiel pomedzi prsty ani neviem ako. Ale to asi znamená, že sa mi tu páči a asi mi aj ten cudzí jazyk celkom ide:) Minulý týždeň ma dokonca pani učiteľka pochválila, že robím veľké pokroky. A pred pár dňami som použila čas, ktorý som vo francúzštine asi nikdy nepoužila. A ani neviem či som ho dobre použila. Alebo či existuje. Ale použila som ho!!! :D

Dnes by som s vami rada trochu podelila s tým, ako si tu pravdepodobne nezdravo, dvíham sebavedomie. Teda nie úplne ja sama, ale...no veď pekne po poriadku.

Práca v syrárni ma baví, moji drahí handicapovaní sú skvelí, už som sa dostala na level, kedy som bola schopná sa trochu pohádať s jednou slečnou, lebo nechcela požičať MOJE farbičky svojmu kolegovi. Bola dobre nenápadná, a tvárila sa, ako mu chce strašne dopriať tie staré maličké ceruzky, ktoré tam boli asi sto rokov, a polka z nich ani nebola ostrúhaná. Tak som ju trochu dávala do laty. A naučila som, sa že ak aj nemajú predo mnou rešpekt, stačí povedať staré dobré: Mám zavolať toho a toho? Mám to povedať tomu a tomu?? (pričom ten a ten je obávaný šéf alebo šéfka :)) Toto samozrejme nemá nič s dvíhaním môjho sebavedomia, ale som rada, že to zvládam:)

Rada by som vám povedala niečo o mojich belgických nápadníkoch. Aby som hneď uviedla veci na pravú mieru, ide samozrejme o handicapovaných chlapcov. Teda skorej ujov. Každopádne začalo sa to nevinne. Pracujem v skupine s jedným ujom, Danielom - dobre okolo 50tky, ktorý je hluchonemý - ideálny spoločník pre mňa :D Hneď od začiatku sme si výborne sadli, lebo ak mi nerozumel, bolo to kvôli mojej zlej posunkovej reči, a nie kvôli zlej francúzštine a to som oceňovala. Veľa nenahovoril, ani ja nie a bolo to super. A preto, keď som stretla druhého hluchonemého človeka v centre, očakávala som že to pôjde podobne. Občas sa pozdravíme, "pokecáme" a bude nám holahej. Ach ako som sa mýlila.

Malo mi byť už od začiatku divné, že tohto muža - tiež dobre cez 50tku, ale v hlavičke ktovie - stretávam až príliš často na to, že vôbec nie je v skupine, s ktorou pracujem a dokonca ani v skupine, s ktorou pracuje moja spolubývajúca. Napriek tomu, každý jeden deň ma nejako našiel, najprv pri obede, alebo po obede v našom "bare", a potom sa pár krát stavil aj v našej syrárni...tak náhodou...samozrejme, sprvu mi to prišlo veľmi milé...oooo, aký milý ujo, ako sa na mňa stále usmieva. Raz mi dokonca daroval waflu, a ja (blbá) som mu potom raz kúpila keksík, lebo...veď som milá nie? No a potom som začala dostávať darčeky. Dostala som najprv prívesok na kľúče - moja reakcia? YES! Presne toto som potrebovala, hurááá! A keď som zistila, že spolubývajúca od neho nedostala nič, si vravím, hmm, asi som fakt dobrá a schopná dobrovoľníčka. (fakt neviem, ktorá časť mozgu mi to vtedy hovorila, ale tipujem to na nejakú nahnilú časť). Druhý darček asi pár dní na to bol taký mini kalendárik. Na rok 2014, francúzsky...kto by nebral?? Samozrejme, Barbora potrebovala dostať tretí dar, aby jej došlo, že toto možno nie je úplne normálne a profesionálne "dobrovoľník-hendicapovaný" správanie (lebo to, že mi všetky dary dával tento pán potichu a nenápadne, mi vôbec nemalo naznačiť, že to je divné..). Keď mi teda konečne tento ujo daroval svoju fotku, opäť nanajvýš nenápadne, došlo mi, že mám asi viac ako kamoša. K môjmu precitnutiu prispelo aj to, že počet našich "náhodných stretnutí" sa intenzívne zvyšoval a s nimi rovnako aj nadšenie môjho, nuž nápadníka. A tak som šla za šéfom, ktorý sa zasmial a povedal, že musím spomínanému naznačiť, že som vedúca a nie jeho kamoška a nemám prijímať ďalšie dary (čož nebolo ľahké, lebo prišli a ja som musela povedať nie, ja chúďatko neobdarované :)). Nakoniec to za mňa vyriešil šéf, ktorý mu jasnou francúzskou posunkovou rečou povedal, že som vydatá a nemá sa o nič pokúšať :D. Bolo to divné, ale zaúčinkovalo to. Ujo bol do mňa jasne zamilovaný, keďže pri najbližšom stretnutí mi ukázal posunkom slzičky na tvári. Ale prežili sme a iné dary ako také čo môžem rýchlo zjesť a zničiť tak evidenciu, už neprijímam :P

Vzhľadom na to, aký typ práce tu mám a aké outfity tu nosím - v syrárni je to zástera, nepríťažlivá čiapočka a gumáky - musím povedať, že si najmä počas pracovného týždňa pripadám všelijako, ale určite nie príťažlivo :) Napriek tomu, z nejakého neznámeho dôvodu, som minulý týždeň bola schopná v priebehu jednej hodiny "zbaliť" a následne aj zlomiť srdce ďalšiemu členovi tohto centra :D A to v tomto príťažlivom outfite:

Beauty itself, I know...

Mali sme tu taký svátek, a skupina vedúcich, s ktorou pracujem bola celá v podobnom preoblečení. Celé centrum malo spoločný obed, a bola tam živá kapela a večer sa odmeňovali medailami členovia centra, ktorí tu žijú 10,20,30 atď. rokov. Vyzeralo to asi takto:

No a práve tu, v tomto kostýme, som neviem ako zaujala pozornosť jedného chlapca. Trochu mladší, ale tiež handicapovaný a asi som bola k nemu príliš milá - veľmi som mu nerozumela a tak som sa hlavne usmievala (chyba?!) - a on sa pochválil môjmu kolegovi, že sa do mňa zamiloval. Kolega bol pobavený, lebo som s ním túto tému riešila len pred nedávnom. Bavili sme sa akí sme pre týchto ľudí v centre, my ako vedúci, strašne pekní a príťažliví. A tak novému nápadníkovi kolega, rovno ukázal prsteň na mojej ruke a povedal, že ma doma čaká manžel. A tak chlapec smutne odišiel. Samo o sebe fajn príbeh, ale toto by môjmu sebavedomiu asi nestačilo. A tak sa mladý pánko o 5 minút vrátil a bol veľmi nahnevaný. Najprv začal kričať na môjho kolegu, a vyčítal mu ako si dovoľuje mu len tak povedať, že jeho láska je vydatá?? A potom si pamätám len to, ako hádže stoličkami jedna radosť a ako ho traja chlapi naháňajú po celej sále a ....som ja ale žiadaná čo? :D

Tak a to by už aj stačilo nie? :) Verím, že všetci čo ma poznáte rozumiete a viete, že si z tejto práce nerobím srandu, ale niekedy sa jednoducho takýmto zaujímavým príbehom nedá vyhnúť :) A tak teda moje odporúčanie na záver - ak máte niekto problém s nízkym sebavedomým, treba prísť pracovať sem a hneď budete najkrajšie stvorenie pod slnkom...ja viem....nie je to asi úplne OK, a samozrejme verím, že je v tomto príspevku poznať ako myslím celé posolstvo s rezervou...ale...oni sú tu naozaj šťastní (kým im nezlomím srdce informáciou o mojom imaginárnom manželovi) a ja tiež :)

Naschledanou :) Vidíme sa na Vianoce :)

Papapapaaaaa

Simpelourd. Zvláštna nová láska. Francúzske začiatky.

Milý denníčku a ostatní fanúšikovia môjho belgického života.

Od môjho posledného (a zároveň prvého príspevku) prešli 2 týždne, a to znamená, že som tu už celýýýýýý mesiaaaaaaaaaaaac. Crazy, ja viem, ale ubehlo to ako nič, a som si istá, že doma budem ani sa nenazdám. A hoci sa domov teším, musím povedať, toto miesto mi prirastá k srdcu. Dosť.

Určite ste nedočkaví a radi by ste vedeli, ako mi tu je, či zvládam, ako zvládam (minimálne moja babka sa isto sťažuje, prečo jej nedám vedieť viac ako tie fotoromány na facebooku :) - ahoj babka Kráľová:)). Tak teda poďme na to:

Simpelourd aneb poďme sa promenádovať do dediny:)

Ak sledujete moje fotky na sociálnej sieti Fejsbuk, isto ste si všimli niekoľko zvláštnych fotiek z jedného pochodu v blízkom meste Soignes. Ak nie, toť ukážka:

Ak máte pocit, že moje fotky sú tak jemne zo "zákulisia", tak vás vaše pocitové vnímače neklamú, ja som totiž bola súčasťou tejto parády. Tento rok je 10. výročie od kedy sa centrum, v ktorom pracujem zúčastňuje tejto zaujímavej udalosti. A môžem potvrdiť, že hendikepovaní ľudia majú veľkú radosť, že sa majú možnosť aj takto zapojiť. V podstate sa rôzne predstavenia promenádujú cez mesto a ľudia stoja okolo a tlieskajú a kývajú a vy máte pocit, že ste super. Teda aspoň ja som mala ten pocit:)

Stručne z histórie - Simpelourd - je meno niekoho, kto niekedy možno chodil-a možno aj nie-ulicami Soignes, a bol tak trochu jednoduchšieho charakteru. Má v meste aj svoju sochu, podobá sa celkom na nášho Schoner Náciho, podobný klobúk aj pozdrav. Jedna z vecí o ňom známa je, že ho opustila žena a on si to akosi nevšimol. Divné, ja viem..možno je zvláštnosť tohto príbehu umocnená mojou (ne)schopnosťou pochopiť túto legendu z francúzskeho výkladu:)

Každopádne spať k pochodu. Paráda trvala viac ako 2 hodiny a prešli sme vzdialenosť, ktorú by som normálne prešla max. za 15 minút. Šlo to však veľmi pomaly, lebo každý chcel všetko vidieť a tak sa doslova každých 5 metrov čakalo, zdravili sa ľudia, kývalo sa, podávali sa ruky, tlieskalo sa... Napriek tomu, že ma z toho neuveriteľne boleli nohy, to bol krásny zážitok. Boli tam skupiny, ktoré robili s ohňom, mnoho hudobných telies, ľudia na chodulách,  no a mne sa ušlo byť so skupinou VEĽKÉ HLAVY:). Hoci som mala len sprevádzať našich hendikepovaných vystupujúcich, nakoniec sa mi dostalo tej pocty chvíľu sa promenádovať ako veľká hlava a bolo to nádherné. A vo vnútri aj jemne...spotené :)

V mojom kostýme :).

VEĽKÁ HLAVA

Francúžština moja nerodená :)

Myslela som si, že som talent na jazyky. A možno aj som trochu väčší ako priemerný obyvateľ tejto Zeme, ale..mne to stále nestačí, veď...ja... Denné depky sú už oveľa menšie, a prichádzajú oveľa menej, a je pravda, že som sa rozhovorila a za to som vďačná a celkom šťastná. Slovník od mojich super exkolegov z IBM (ĎAKUJEM FAKT NAJVIAC:)) nosím so sebou úplne všade. A vždy keď sa dá si v ňom listujem len tak, alebo hľadám ako sa niečo povie. Je to aj celkom dobrá konverzačná barlička, také hľadanie slov s kolegami celkom užitočne "zabije" čas :). Je super, že mnohé slová sa podobajú buď našim alebo anglickým a preto si môžem občas vymýšľať a trafím sa. Pomaly sa aj zmierujem s tým, že to čo ma učili v škole sa používa trochu inak v hovorovej reči, resp. niečo sa nepoužíva vôbec.
Stále ma však deptá, že nie vždy všetko rozumiem, najmä so zdravými kolegami, neviem reagovať tak rýchlo ako by som chcela. A potom niekedy odpoviem príliš rýchlo, dúfajúc, že to bude dávať zmysel. Ako minule, keď sme mali ísť na bazén a šéf sa ma pýta niečo a ja automaticky, že oui, oui...hmm..a zrazu sa smeje celá miestnosť. Ahá, veď on sa ma opýtal, či sa tam chystám nahá..a ja oui, oui..nuž..aspoň nikdy nezabudnem ako sa povie holacina...
No a potom sú tu slová, s ktorými sa stretnem aj sto krát denne, lebo ich chcem použiť, a hovorím si, potom si to pozriem v slovníku, jejda Barbora, už si to pozri v tom slovníku! Takto to bolo napríklad so slovom kontrolovať. TOĽKO veľa krát som ho chcela použiť, pri práci, pri rozprávaní. A keď konečne prišiel osudový deň, a ja som si ono slovíčko pozrela v slovníku (očakávajúc, niečo ako v anglickom jazyku "check", alebo niečo hrozne zložité), tak na mňa zo slovníka pozerá oný preklad: contrôler..ehm...a v ten deň som poprosila môj mozog, aby prestal myslieť toľko mimo krabice. Uvidíme ako to pôjde :)

Nová láska. Zdroj: Moje "deti"

Rada by som zakončila tento post, pár slovami o tom, akú novú lásku tu deň čo deň môžem zakúšať. Už minule som písala o tom, že tento druh práce, nie je niečo, k čomu by som cítila celoživotné povolanie. Ešte pred dvoma mesiacmi, sa mi ani nesnívalo, že by som niekedy pracovala s mentálne postihnutými ľuďmi. A predsa, som tu a..musím povedať, že hoci to isto nie je pre každého, každému by som priala zažiť taký pocit, ako tu mám ja denno denne na tanieri. Počet objatí, vyznaní, darčekov (kresby, vlastnoručne vyrobené prívesky, a dnes som dostala mini kalendár na rok 2014-myslím, že mám nápadníka:)) je nevyčísliteľný už teraz. Priznávam, že toto asi nie je pre každého, ja mám totiž veľmi rada prácu s deťmi a nemám problém urobiť zo seba šaša a to títo moji milovaní myslím veľmi oceňujú. Nie je to prekážka ružovou záhradou, ale dáva mi to veľa. A za to som veľmi vďačná, neľutujem a chcem ti povedať milý denníčku, ak budeš mať príležitosť niekam ísť, niečo robiť, niečo skúsiť..urob to, som si istá, že nebudeš ľutovať:)

Život v Neufvilles. Ovce, bozky a lekcia mlčania.

Milý denníčku (a moji drahí a milí),

Je to dva týždne čo som prišla do tejto francúzsky hovoriacej krajiny. Aby som sa vzdelala v staronovom jazyku. Aby som zažila niečo úplne iné. Aby som ešte raz na chvíľku opustila rodnú zem. A teraz by som s vami rada pozdieľala pár prvých aj druhých dojmov, aby bolo aj vám, čo na mňa myslíte, a netušíte kam som to vlastne išla, trochu jasnejšie moje nové "povolanie" :)

KDE SOM?

Žijem v mini dedine asi 45 minút vlakom od Bruselu. Myslím, že tu žije viac dobytka ako obyvateľov. Pracujem v centre Fabiola v dedinke Neufvilles. Je to tu utešené, presne niečo čo som ja, difče z mesta potrebovala. A vyzerá to tak, že moje mestské pľúca tento zdravý vzduch ešte nejak vedia spracovať.

PREČO SOM TAK NÁHLE ODIŠLA?

Toto o mne veľa ľudí nevedelo, ale už hodnú chvíľu bolo mojim snom zlepšiť poriadne ešte jeden cudzí jazyk, a keďže som venovala 4 roky na strednej francúzštine, tak som vedela, že toto bude tá správna cesta. Moja dobrá kamarátka Aďa B. :) bola na podobnom dobrovoľníckom programe v Belgicku minulý rok, a najmä vďaka nej som sa rozhodla, že niečo podobné by som chcela zažiť aj ja. Jazyk bola jedna motivácia, ale urobiť trochu dobra vo svete a nabrať novú skúsenosť bol druhý, rovnako dôležitý dôvod prečo som chcela odísť. Plán bol ísť o rok o dva, lebo papierovačky a všetko okolo trvá dlho. Avšak, malo sa to asi stať inak a mne prišla koncom Augusta ponuka prísťsem od Októbra a ja som sa rozhodla ju prijať. Challenge accepted.

ČO TU ROBÍM?

OK. Na to akú školu som vyštudovala a aké bohaté skúsenosti mám za môj takmer štvrťstoročný život som prijala výzvu úplne mimo môjho doterajšieho záberu. Prišla som sem pracovať s mentálne postihnutými dospelými ľuďmi. Ale veď prečo nie. Úprimne povedané, ani som sa nestihla báť aké to tu bude a už som tu bola, zrazu som predstavená Marie-Pierre a potom Sebastienovi a potom je tu Simone a Adrian a ďalšie dve mená na F, ktoré doteraz neviem vysloviť a..ja žijem. A to je dobre. :)

Mnohí sa ma pýtate čo tu vlastne robím. Nuž, som rada, že to konečne ako tak viem. V tomto centre žije okolo 400 postihnutých ľudí. Viem, že pre bežného človeka to je asi niečo ťažko predstaviteľné, lebo ak ste ako ja, tak si predstavíte kopec ľudí, ktorí nedokážu sami nič a treba sa o nich starať od kedy vstanú až kým nejdú spať. Áno, sú tu aj takí. Veľká väčšina však funguje veľmi dobre a v tomto centre majú možnosť žiť plnohodnotný život.
Majú tu miesto kde bývajú, kde pracujú, kde jedia, kde sa spolu robia rôzne aktivity a ja ako dobrovoľník momentálne pracujem s jednou skupinou počas ich pracovného času. Reálne preto ja osobne nemám nejakú ťažkú fyzickú prácu. Ide o to, aby som bola so svojou skupinou a aby som pomohla kde treba. V tomto centre sú rôzne miesta na prácu. Jedáleň, práčovňa, klub či farma a ja mám tú česť robiť v tzv. la Bergerie, čo by sa dalo preložiť ako salaš, alebo niečo od slova pastier. Máme tam aj farmy s ovečkami a inými super dobytkami. A máme aj syráreň. A kam bola Barborka pridelená so svojou láskou k syru? Presne sem.
Ale vôbec to nie je také tragické. Je to celkom smiešne pravdu povediac. Videla som ako sa z mlieka stáva tvaroh, z tvarohu syr a jogurty. A myslím, že sa robí aj zmrzlina, ale to som ešte nevidela. Môj deň vyzerá asi tak, že ráno prídem, naplníme tégliky potrebnými jogurtami, ktoré treba denne urobiť v istom množstve a príchutiach. Potom treba napr. čistiť a otáčať syry, ktoré "oddychujú dole v jaskyni". Treba poumývať nádobíčko, alebo treba mať prestávku na čaj a kávu :). Potom ideme s našou skupinou na obed, kde niekedy ako dezert máme aj jogurty, ktoré sme vyrobili, vtedy sme veľmi hrdí :). No a poobede sa ide do "baru" kde si môžu títo ľudia za svoje zarobené peniažky kúpiť coca-colu alebo čokoládu alebo niečo. To sa mi tu veľmi páči, že tí ľudia tu majú normálny život. Potrebujú trochu pomoc, lebo ich mentálny vek je, ako som sa dnes dozvedela od 3-15 rokov. Myslím si však, že tým, že tu od nich majú očakávania, a môžu si niečo zarobiť a minúť to a zabaviť sa, tak sú oveľa šťastnejší a keby ich len niekto opatroval. A keď skončí práca, príde po ostatných autobus alebo idú pešo domov ako ja, keďže byt, v ktorom bývam je asi 3 minúty pešo od la Bergerie :).

AKO MI TU JE?

Veľmi dobre. Na to ako sa strácam v tomto cudzom jazyku a ako je pre mňa všetko nové, je mi naozaj skvelo. Mám jednu spolubývajúcu Claru z Nemecka, ktorá je veľmi zlatá, a keďže vie po francúzsky o kus viac ako ja, tak sa snažíme aj my dve spolu konverzovať. Zatiaľ som tu prežila dva víkendy. Prvý bol v Bruselli s ostatnými dobrovoľníkmi z Belgicka a druhý tu u nás lebo som mala narodky a tak sme spolu mali výlet a mini oslavu u nás doma.

Som naozaj vďačná, že som tu a učím sa nové veci. Ak mám byť úprimná, jediné depky, ktoré mávam prichádzajú s tým, že nerozumiem keď by som chcela, a neviem sa vykoktať, keď mám tak dobrú poznámku alebo vetu na jazyku. Musím však povedať, že ma to učí trpezlivosti. A núti ma to počúvať. Ja som človek ukecaný (mnohí to poznáte pod názvom typická ženská) a som nakoniec aj vďačná za to, že sa "musím učiť byť ticho a viac počúvať - čo iné mi ostáva keď sa neviem vykoktať en francais".

PS: A k tým bozkom...ach, už som si asi aj zvykla, ale je to celkom zaujímavé pre mňa. V tejto krajine je totiž zvykom si dať pusu na líco na privítanie keď sa s niekým stretnete a rovnako pri lúčení. Niečo ako naše ahoj a potrasenie ruky. Až na to, že tu je to priam nevyhnutné. Takmer KAŽDÉHO, koho stretnete aj len tak pri prechádzaní sa centrom pobozkáte a klasika každý deň pri príchode do práce a odchode z práce pusinka na líce každému kolegovi. S handicapovanými ľuďmi to nie je vždy nevyhnutné, ale oni prídu mnoho krát veľmi dobrovoľne pozdraviť a voilá - priemerné pobozkanie na líce za deň - cca 20 krát. A to je tu jeden pán, ktorý vždy trvá na 2 pusinkách na každé líčko :D Alors, c´est la vie :)

Ďakujem za pozornosť denníčku, ešte sa ozvem ale teraz aspoň tušíš čo sa to so mnou deje.

À bientôt.