Simpelourd. Zvláštna nová láska. Francúzske začiatky.

Milý denníčku a ostatní fanúšikovia môjho belgického života.

Od môjho posledného (a zároveň prvého príspevku) prešli 2 týždne, a to znamená, že som tu už celýýýýýý mesiaaaaaaaaaaaac. Crazy, ja viem, ale ubehlo to ako nič, a som si istá, že doma budem ani sa nenazdám. A hoci sa domov teším, musím povedať, toto miesto mi prirastá k srdcu. Dosť.

Určite ste nedočkaví a radi by ste vedeli, ako mi tu je, či zvládam, ako zvládam (minimálne moja babka sa isto sťažuje, prečo jej nedám vedieť viac ako tie fotoromány na facebooku :) - ahoj babka Kráľová:)). Tak teda poďme na to:

Simpelourd aneb poďme sa promenádovať do dediny:)

Ak sledujete moje fotky na sociálnej sieti Fejsbuk, isto ste si všimli niekoľko zvláštnych fotiek z jedného pochodu v blízkom meste Soignes. Ak nie, toť ukážka:

Ak máte pocit, že moje fotky sú tak jemne zo "zákulisia", tak vás vaše pocitové vnímače neklamú, ja som totiž bola súčasťou tejto parády. Tento rok je 10. výročie od kedy sa centrum, v ktorom pracujem zúčastňuje tejto zaujímavej udalosti. A môžem potvrdiť, že hendikepovaní ľudia majú veľkú radosť, že sa majú možnosť aj takto zapojiť. V podstate sa rôzne predstavenia promenádujú cez mesto a ľudia stoja okolo a tlieskajú a kývajú a vy máte pocit, že ste super. Teda aspoň ja som mala ten pocit:)

Stručne z histórie - Simpelourd - je meno niekoho, kto niekedy možno chodil-a možno aj nie-ulicami Soignes, a bol tak trochu jednoduchšieho charakteru. Má v meste aj svoju sochu, podobá sa celkom na nášho Schoner Náciho, podobný klobúk aj pozdrav. Jedna z vecí o ňom známa je, že ho opustila žena a on si to akosi nevšimol. Divné, ja viem..možno je zvláštnosť tohto príbehu umocnená mojou (ne)schopnosťou pochopiť túto legendu z francúzskeho výkladu:)

Každopádne spať k pochodu. Paráda trvala viac ako 2 hodiny a prešli sme vzdialenosť, ktorú by som normálne prešla max. za 15 minút. Šlo to však veľmi pomaly, lebo každý chcel všetko vidieť a tak sa doslova každých 5 metrov čakalo, zdravili sa ľudia, kývalo sa, podávali sa ruky, tlieskalo sa... Napriek tomu, že ma z toho neuveriteľne boleli nohy, to bol krásny zážitok. Boli tam skupiny, ktoré robili s ohňom, mnoho hudobných telies, ľudia na chodulách,  no a mne sa ušlo byť so skupinou VEĽKÉ HLAVY:). Hoci som mala len sprevádzať našich hendikepovaných vystupujúcich, nakoniec sa mi dostalo tej pocty chvíľu sa promenádovať ako veľká hlava a bolo to nádherné. A vo vnútri aj jemne...spotené :)

V mojom kostýme :).

VEĽKÁ HLAVA

Francúžština moja nerodená :)

Myslela som si, že som talent na jazyky. A možno aj som trochu väčší ako priemerný obyvateľ tejto Zeme, ale..mne to stále nestačí, veď...ja... Denné depky sú už oveľa menšie, a prichádzajú oveľa menej, a je pravda, že som sa rozhovorila a za to som vďačná a celkom šťastná. Slovník od mojich super exkolegov z IBM (ĎAKUJEM FAKT NAJVIAC:)) nosím so sebou úplne všade. A vždy keď sa dá si v ňom listujem len tak, alebo hľadám ako sa niečo povie. Je to aj celkom dobrá konverzačná barlička, také hľadanie slov s kolegami celkom užitočne "zabije" čas :). Je super, že mnohé slová sa podobajú buď našim alebo anglickým a preto si môžem občas vymýšľať a trafím sa. Pomaly sa aj zmierujem s tým, že to čo ma učili v škole sa používa trochu inak v hovorovej reči, resp. niečo sa nepoužíva vôbec.
Stále ma však deptá, že nie vždy všetko rozumiem, najmä so zdravými kolegami, neviem reagovať tak rýchlo ako by som chcela. A potom niekedy odpoviem príliš rýchlo, dúfajúc, že to bude dávať zmysel. Ako minule, keď sme mali ísť na bazén a šéf sa ma pýta niečo a ja automaticky, že oui, oui...hmm..a zrazu sa smeje celá miestnosť. Ahá, veď on sa ma opýtal, či sa tam chystám nahá..a ja oui, oui..nuž..aspoň nikdy nezabudnem ako sa povie holacina...
No a potom sú tu slová, s ktorými sa stretnem aj sto krát denne, lebo ich chcem použiť, a hovorím si, potom si to pozriem v slovníku, jejda Barbora, už si to pozri v tom slovníku! Takto to bolo napríklad so slovom kontrolovať. TOĽKO veľa krát som ho chcela použiť, pri práci, pri rozprávaní. A keď konečne prišiel osudový deň, a ja som si ono slovíčko pozrela v slovníku (očakávajúc, niečo ako v anglickom jazyku "check", alebo niečo hrozne zložité), tak na mňa zo slovníka pozerá oný preklad: contrôler..ehm...a v ten deň som poprosila môj mozog, aby prestal myslieť toľko mimo krabice. Uvidíme ako to pôjde :)

Nová láska. Zdroj: Moje "deti"

Rada by som zakončila tento post, pár slovami o tom, akú novú lásku tu deň čo deň môžem zakúšať. Už minule som písala o tom, že tento druh práce, nie je niečo, k čomu by som cítila celoživotné povolanie. Ešte pred dvoma mesiacmi, sa mi ani nesnívalo, že by som niekedy pracovala s mentálne postihnutými ľuďmi. A predsa, som tu a..musím povedať, že hoci to isto nie je pre každého, každému by som priala zažiť taký pocit, ako tu mám ja denno denne na tanieri. Počet objatí, vyznaní, darčekov (kresby, vlastnoručne vyrobené prívesky, a dnes som dostala mini kalendár na rok 2014-myslím, že mám nápadníka:)) je nevyčísliteľný už teraz. Priznávam, že toto asi nie je pre každého, ja mám totiž veľmi rada prácu s deťmi a nemám problém urobiť zo seba šaša a to títo moji milovaní myslím veľmi oceňujú. Nie je to prekážka ružovou záhradou, ale dáva mi to veľa. A za to som veľmi vďačná, neľutujem a chcem ti povedať milý denníčku, ak budeš mať príležitosť niekam ísť, niečo robiť, niečo skúsiť..urob to, som si istá, že nebudeš ľutovať:)