Život v Neufvilles. Ovce, bozky a lekcia mlčania.

Milý denníčku (a moji drahí a milí),

Je to dva týždne čo som prišla do tejto francúzsky hovoriacej krajiny. Aby som sa vzdelala v staronovom jazyku. Aby som zažila niečo úplne iné. Aby som ešte raz na chvíľku opustila rodnú zem. A teraz by som s vami rada pozdieľala pár prvých aj druhých dojmov, aby bolo aj vám, čo na mňa myslíte, a netušíte kam som to vlastne išla, trochu jasnejšie moje nové "povolanie" :)

KDE SOM?

Žijem v mini dedine asi 45 minút vlakom od Bruselu. Myslím, že tu žije viac dobytka ako obyvateľov. Pracujem v centre Fabiola v dedinke Neufvilles. Je to tu utešené, presne niečo čo som ja, difče z mesta potrebovala. A vyzerá to tak, že moje mestské pľúca tento zdravý vzduch ešte nejak vedia spracovať.

PREČO SOM TAK NÁHLE ODIŠLA?

Toto o mne veľa ľudí nevedelo, ale už hodnú chvíľu bolo mojim snom zlepšiť poriadne ešte jeden cudzí jazyk, a keďže som venovala 4 roky na strednej francúzštine, tak som vedela, že toto bude tá správna cesta. Moja dobrá kamarátka Aďa B. :) bola na podobnom dobrovoľníckom programe v Belgicku minulý rok, a najmä vďaka nej som sa rozhodla, že niečo podobné by som chcela zažiť aj ja. Jazyk bola jedna motivácia, ale urobiť trochu dobra vo svete a nabrať novú skúsenosť bol druhý, rovnako dôležitý dôvod prečo som chcela odísť. Plán bol ísť o rok o dva, lebo papierovačky a všetko okolo trvá dlho. Avšak, malo sa to asi stať inak a mne prišla koncom Augusta ponuka prísťsem od Októbra a ja som sa rozhodla ju prijať. Challenge accepted.

ČO TU ROBÍM?

OK. Na to akú školu som vyštudovala a aké bohaté skúsenosti mám za môj takmer štvrťstoročný život som prijala výzvu úplne mimo môjho doterajšieho záberu. Prišla som sem pracovať s mentálne postihnutými dospelými ľuďmi. Ale veď prečo nie. Úprimne povedané, ani som sa nestihla báť aké to tu bude a už som tu bola, zrazu som predstavená Marie-Pierre a potom Sebastienovi a potom je tu Simone a Adrian a ďalšie dve mená na F, ktoré doteraz neviem vysloviť a..ja žijem. A to je dobre. :)

Mnohí sa ma pýtate čo tu vlastne robím. Nuž, som rada, že to konečne ako tak viem. V tomto centre žije okolo 400 postihnutých ľudí. Viem, že pre bežného človeka to je asi niečo ťažko predstaviteľné, lebo ak ste ako ja, tak si predstavíte kopec ľudí, ktorí nedokážu sami nič a treba sa o nich starať od kedy vstanú až kým nejdú spať. Áno, sú tu aj takí. Veľká väčšina však funguje veľmi dobre a v tomto centre majú možnosť žiť plnohodnotný život.
Majú tu miesto kde bývajú, kde pracujú, kde jedia, kde sa spolu robia rôzne aktivity a ja ako dobrovoľník momentálne pracujem s jednou skupinou počas ich pracovného času. Reálne preto ja osobne nemám nejakú ťažkú fyzickú prácu. Ide o to, aby som bola so svojou skupinou a aby som pomohla kde treba. V tomto centre sú rôzne miesta na prácu. Jedáleň, práčovňa, klub či farma a ja mám tú česť robiť v tzv. la Bergerie, čo by sa dalo preložiť ako salaš, alebo niečo od slova pastier. Máme tam aj farmy s ovečkami a inými super dobytkami. A máme aj syráreň. A kam bola Barborka pridelená so svojou láskou k syru? Presne sem.
Ale vôbec to nie je také tragické. Je to celkom smiešne pravdu povediac. Videla som ako sa z mlieka stáva tvaroh, z tvarohu syr a jogurty. A myslím, že sa robí aj zmrzlina, ale to som ešte nevidela. Môj deň vyzerá asi tak, že ráno prídem, naplníme tégliky potrebnými jogurtami, ktoré treba denne urobiť v istom množstve a príchutiach. Potom treba napr. čistiť a otáčať syry, ktoré "oddychujú dole v jaskyni". Treba poumývať nádobíčko, alebo treba mať prestávku na čaj a kávu :). Potom ideme s našou skupinou na obed, kde niekedy ako dezert máme aj jogurty, ktoré sme vyrobili, vtedy sme veľmi hrdí :). No a poobede sa ide do "baru" kde si môžu títo ľudia za svoje zarobené peniažky kúpiť coca-colu alebo čokoládu alebo niečo. To sa mi tu veľmi páči, že tí ľudia tu majú normálny život. Potrebujú trochu pomoc, lebo ich mentálny vek je, ako som sa dnes dozvedela od 3-15 rokov. Myslím si však, že tým, že tu od nich majú očakávania, a môžu si niečo zarobiť a minúť to a zabaviť sa, tak sú oveľa šťastnejší a keby ich len niekto opatroval. A keď skončí práca, príde po ostatných autobus alebo idú pešo domov ako ja, keďže byt, v ktorom bývam je asi 3 minúty pešo od la Bergerie :).

AKO MI TU JE?

Veľmi dobre. Na to ako sa strácam v tomto cudzom jazyku a ako je pre mňa všetko nové, je mi naozaj skvelo. Mám jednu spolubývajúcu Claru z Nemecka, ktorá je veľmi zlatá, a keďže vie po francúzsky o kus viac ako ja, tak sa snažíme aj my dve spolu konverzovať. Zatiaľ som tu prežila dva víkendy. Prvý bol v Bruselli s ostatnými dobrovoľníkmi z Belgicka a druhý tu u nás lebo som mala narodky a tak sme spolu mali výlet a mini oslavu u nás doma.

Som naozaj vďačná, že som tu a učím sa nové veci. Ak mám byť úprimná, jediné depky, ktoré mávam prichádzajú s tým, že nerozumiem keď by som chcela, a neviem sa vykoktať, keď mám tak dobrú poznámku alebo vetu na jazyku. Musím však povedať, že ma to učí trpezlivosti. A núti ma to počúvať. Ja som človek ukecaný (mnohí to poznáte pod názvom typická ženská) a som nakoniec aj vďačná za to, že sa "musím učiť byť ticho a viac počúvať - čo iné mi ostáva keď sa neviem vykoktať en francais".

PS: A k tým bozkom...ach, už som si asi aj zvykla, ale je to celkom zaujímavé pre mňa. V tejto krajine je totiž zvykom si dať pusu na líco na privítanie keď sa s niekým stretnete a rovnako pri lúčení. Niečo ako naše ahoj a potrasenie ruky. Až na to, že tu je to priam nevyhnutné. Takmer KAŽDÉHO, koho stretnete aj len tak pri prechádzaní sa centrom pobozkáte a klasika každý deň pri príchode do práce a odchode z práce pusinka na líce každému kolegovi. S handicapovanými ľuďmi to nie je vždy nevyhnutné, ale oni prídu mnoho krát veľmi dobrovoľne pozdraviť a voilá - priemerné pobozkanie na líce za deň - cca 20 krát. A to je tu jeden pán, ktorý vždy trvá na 2 pusinkách na každé líčko :D Alors, c´est la vie :)

Ďakujem za pozornosť denníčku, ešte sa ozvem ale teraz aspoň tušíš čo sa to so mnou deje.

À bientôt.